SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Jazyk, ktorým hovoríme je pre nás už takou samozrejmosťou, že ani nerozmýšľame nad tým, či tu bol napríklad aj pred 200 rokmi. V prípade slovenského jazyka to tak nebolo – na území Uhorska totiž Slováci používali napríklad biblickú češtinu (evanjelici), bernolákovskú slovenčinu (katolíci) či  jednoducho nárečia. Práve dnes si ale pripomíname 171. výročie kodifikácie alebo uzákonenia spisovnej slovenčiny štúrovcami.

V školských učebniciach ste sa určite dočítali, že v júli roku 1843 sa na tejto spisovnej slovenčine, založenej na „čistom“ stredoslovenskom nárečí (konkrétne išlo o nárečia liptovské a turčianske) dohodli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža na fare v Hlbokom a „na znak úcty k staršej generácii spisovateľov išli novú slovenčinu predstaviť aj Ganovi Hollému na faru na Dobrej Vode“, kde vtedy žil predstaviteľ klasicizmu a autor Swatopluka (nepomýlili sme sa, ale pri prepise mena spisovateľa sme použili pravopis podľa Antona Bernoláka, ktorý používal aj sám spisovateľ Gan Hollí).

Štúr, Hurban a Hodža u Jána Hollého na Dobrej Vode v júli 1843 (Kováčik, A., olej, 1935, reprodukcia LM SNK)

Hollí vraj štúrovčinu privítal, ale aj tak do konca života písal v bernolákovčine. No nie všetci boli nadšení odtrhnutím sa od reči českej, ktorá sa i pri kázaní slova božieho i medzi ľudom používať zvykla. Zdvihla sa vlna kritiky a vznikol spis Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky (1846), do ktorého prispel i Ján Kollár. Novú slovenčinu jej autori bránili na stránkach Slovenských národných novín a postupne vznikli aj kodifikačné diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (Liptovský sv. Mikuláš, 1846, Tatrín), ktorá nám podáva vedecký opis gramatickej stavby slovenského jazyka a jeho fonetického pravopisu, založeného na hovorenej reči, t.j. stredoslovenskom nárečí. Áno aj štúrovci najprv písali, ako počuli! Všetky kodifikačné príručky a ďalšie významné diela o spisovanej slovenčine si môžete prečítať na portáli dikda.eu .

Nárečja slovenskou alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej od Ludevíta Štúra

Poďme si teda prezradiť niekoľko zaujímavostí o tomto slovenskom jazyku – rozumeli by sme mu aj dnes? Odpovedať si môžete aj sami, keď si prečítate niektoré zo štúrovských básní v pôvodnej slovenčine. My Vám ponúkneme napríklad báseň Slovenčina od V. Pauliny – Tótha z roku 1845.

Slovenčina

Vilám Paulini – TÓTH

Slovenčina moja, krásňje ti zvuki máš, 
Slovenstvo vzbudzuješ, život mu dáš! 
Slovenčina moja, dcera Taťjer ťichá, 
za tvojimí hlasmi Kriváň vzdichá! 
Slovenčina moja, reč zápalu plná, 
krásňje tvoje zvuki ňadrá zvlňja! 
Slovenčina moja je život i vjera: 
s ňou len Slovák žije aj umjera! ...

Ako ste si iste všimli, na radosť mnohých školákov v tejto slovenčine nemali problém s i / y, keďže medzi hláskami chýba ypsilon. Preto je nutné podotknúť, že Ľudovít Štúr v Nauke reči slovenskej napísal „v našej reči ňjet žjadneho „y“ (Liptovský sv. Mikuláš, 1846, Tatrín) a teda nie je zodpovedný za naše večné boje s diktátmi. Aj ďalšie „obľúbené“ súčasti pravopisu ako dvojhlásky by ste v štúrovčine hľadali márne ale napríklad aj také mäkčene mali zvláštne pravidlá používania. A ani tentoraz po príklad nemusíme isť veu ďaleko - videli ste niekedy, že by sa Štúr podpísal ako Ľudovít? Keďže „mekkuo „l“ len u daktorích a málo Slovakou je v običaji a už aj tam pomalí zakapáva, odkjal ako aj preto že je zvuk pre svoju velkú rozťeklosť ňepríjemní a ďeťinskí v čistej Slovenčiňe lepšje keď sa viňehá“. (Nauka reči slovenskej, 1846)

Základné pravidlá pravopisu štúrovskej slovenčiny si môžete pozrieť v nasledujúcej tabuľke, ale trestov za ich porušenie sa nemusíte obávať, lebo ako Štúr píše „ostatňje chibi, kďe čjarka chibí alebo je zbitočná, si každí sám lahko napraví“. (Nauka reči slovenskej, 1846)

Tieto pravidlá pravopisu sa nepáčili napríklad M. M. Hodžovi, ktorý v diele Větín o slovenčine (Levoča, 1846) navrhol používanie nám známych dvojhlások, ale aj trojhlások a štvorhlásky (iěőű)! Hoci niektoré z navrhovaných zmien boli do slovenčiny zapracované pri tzv. Hodžovsko-hattalovskej reforme v roku1852, pri dnešnom obede si prosím vyskúšajte napísať a vysloviť (!) zdrobnelinu od slova polievka – polievočka – podľa M. M. Hodžu: poliěőűčka. Pri takýchto príkladoch sa už hádam aj originálna štúrovská slovenčina zdá zrozumiteľná. Ale my by sme Vás dnes chceli túto slovenčinu predstaviť aj ako formu „aktívne používaného” jazyka. Na internete totiž môžeme nájsť aj prekladač do štúrovčiny – nazvaný ako inakLudevít, v ktorom si Vy sami môžete zludevítovať vybraný text alebo webstránku. Takto už nie len Marínu A. B. Sládkoviča (1846) môžeme čítať v štúrovčine ale aj dielo, ktoré sa aj preklade predstaví hádam samo … alebo jeho názov nájdete v bibliografii k článku. Tak dozludevítovania!

A. B. Sládkovič prepis a rukopis úryvku básne Marína (1846)

Ukážka prekladu diela modernej literatúry do štúrovskej slovenčiny

PS: Inšpiráciu pre čítanie v štúrovskej slovenčine Vám poskytneme aj na portáli DIKDA – Digitálna knižnica a digitálny archív www.dikda.eu

Bibliografia alebo zoznam použitej literatúry:

CZAMBEL, S. 1902. Rukoväť spisovnej reči slovenskej. [on line]. Dostupné na internete: <http://www.juls.savba.sk/ediela/rsrs1902/ >.

KAČALA, J. – KRAJČOVIČ, R. 2006. Prehľad dejín spisovnej slovenčiny. Martin : Matica slovenská, 2006. 224 s. ISBN 80-7090-813-0.

KOLLÁR, J. 1846. Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. Praha : U Kronberga i Řiwnáče, 1846. 240 s.

KRAJČOVIČ, R. 1980. Svedectvo dejín o Slovenčine. Martin : Matica slovenská, 1980. 265 s.

PAULINY, E. 1971. Dejiny spisovnej slovenčiny I. Bratislava : SPN, 1971. 132 s.

SAV. 2013. Ľudevít - prekladač do štúrovčiny. [on line]. Dostupné na internete: <http://www.juls.savba.sk/ludevit/ >.

SAV. 2013. Korpus slovenského jazyka. [on line]. Dostupné na internete: < http://slovniky.korpus.sk/? >.

ŠTÚR, Ľ. 1943. Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. Turč. Sv. Martin : Kompas, 1943. 420 s.

Zdroj obrazového materiálu: zbierky Literárneho múzea SNK

Odpoveď pre nedočkavých: ROWLINGOVÁ, J. K. 2000. Harry Potter a Kameň mudrcov. Kniha I. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 8071189715. s. 6-7.