SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Biele Vianoce vo filmoch i v reklame, sneh na adventných kalendároch, pohľadniciach a servítkach, Mikuláš na sánkach a dokonca vianočné svetre a ponožky s bielymi fliačikmi – z každej strany nám niekto vnucuje predstavu, že Vianoce jednoducho musia byť biele. Keď sa 24. decembra zobudíme a na okno nám bubnujú dažďové kvapky, zrazu najkrajšie sviatky roka stratia kus príťažlivosti a my sme sklamaní. Naozaj však naši prastarí rodičia zažívali len biele Vianoce? Skúsme nájsť odpovede v (nielen) storočných novinách, ktoré uchováva Slovenská národná knižnica.

„Storočné noviny sú mimoriadne úspešný projekt Slovenskej národnej knižnice, ktorý sme spustili v roku 2014, v čase realizácie národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív, a stále je čitateľsky i mediálne atraktívny. Čítaním o historických míľnikoch, starých kauzách, vynálezoch i bežných udalostiach sa vraciame v čase a máme pocit, ako by sme tie udalosti prežívali na vlastnej koži,“ uviedla Katarína Krištofová, generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice.

Stavanie ľadových sôch v Tatrách bolo populárne už v roku 1912. in: Vlasť a svet, 1900, č. 1; Vlasť a svet, 1912, č. 4.

 
V albume Révayovcov (Literárny archív SNK) sú krásne zábery zasneženého Turca z konca 19.storočia.

Mrazy a fujaky bývali v októbri

V novinách a časopisoch, ktoré vychádzali v Uhorsku, sa zhruba do roku 1900 často stretávame s informáciou, že prvé mrazy a metelice prišli už v októbri a trvali zvyčajne do Kataríny. Potom nastal alebo nenastal odmäk. Zdá sa teda, že naši predkovia zažívali kruté jesene, o akých sa nám ani nesnívalo. Keďže pravidelné meteorologické informácie absentovali, čitatelia sa dozvedali o počasí len v rubrikách, ktoré uverejňovali listy dopisovateľov alebo amatérskych pozorovateľov a zanietencov. Až po roku 1900 sa v Slovenských novinách pravidelne do roku 1919 objavuje informácia o počasí a o prognóze, ktorú vydával Krajinský meteorologický ústav.

Mrazy ale aj fialky navôkol
Pátranie výhradne po bielych Vianociach na Slovensku začneme až pred 173 rokmi a to v Orlovi tatranskom. Dozvedáme sa, že zima 1846 bola krátka a slabá, ale práve 24.12. (Kračún alebo Dohviezdnij deň) husto snežilo a nasledujúce dva sviatočné dni trápili Uhorsko silné víchrice. Treskúcu zimu a sanicu sme tu mali v roku 1849 – Slovenské noviny z 25.12. píšu, že v Ľvove mesto zriadilo „teplé izby pre dlhodobo opustené osoby v nepohodlnom počasí, kde sa môžu pritúliť.“ Tesne pred Kračúnom sa v Krakowe na Wisle prelomili ľady a rieka sa rozvodnila, u nás rovnako šarapatil Dunajec a v Krupine ľudí vystrašilo zemetrasenie. Hoci by sa o všetkých 173 sviatkoch dalo napísať, čím boli pre našich predkov výnimočné, vyberieme len to skutočne najzaujímavejšie.

Príroda je jednoducho nevyspytateľná – aj v minuosti sa vedelo počasie s ľuďmi pohrať. Stalo, sa že, miesto čečiny mali na Štedrý večer vo vázach ratolesť a v miske jahody. in: Obzor, 1878, č. 4

Dlho pátrať nemusíme, vraj medzi 22. novembrom 1855 a 28. februárom 1856 bolo veľa snehu a Slováci mali 75 nocí, kedy mrzlo a 52 dní, počas ktorých maximálna denná teplota nevyšla nad 0 °C.  Keď sa teda Ľudovít Štúr v Modre na poľovačke 22. decembra 1855 postrelil, zima bola mrazivá.

Naopak, prvý sviatok vianočný 1857 po Gemeri poletovali včely, kvitli kvety a ani najstarší obyvatelia si veru nespomenuli, kedy mali naposledy takéto sviatky. in: Slovenské noviny, 1858, č. 4.

O ďalších dekádach sa dozviete viac na http://dikda.eu/biele-vianoce-z-pohladu-storocnych-novin/

Vďaka digitalizácii #dokumenty_ozivaju na portáloch snk.sk, dikda.eu, http://dikda.snk.sk a na sociálnych sieťach. Prajeme príjemné čítanie.