SLOVAK NATIONAL LIBRARY

Martin, 14. decembra 2016 - Hoci sa vybral na severný pól, napokon dobyl ten južný. Dňa 14. decembra 1911 dosiahol Roald Amundsen so svojimi štyrmi spolupútnikmi južnú točnu, čím bola „doobjavená" celá zemeguľa. Vďaka fondom Slovenskej národnej knižnice (SNK) sa môžeme dozvedieť, ako o tejto udalosti písala dobová tlač.

Dnes by to bolo jednoduché – pár minút po objavení by dobyvateľ zaplavil sociálne siete fotkami, statusmi a kamarátov správami a mailami. Okrem toho, hneď by vás všetci vyviedli z omylu, aký je správny dátum. Ale v roku 1911 sa ľudia spoliehali len na noviny, telefón, fotografie a poštu. A z južného pólu to nejaký ten týždeň trvalo, kým správa dorazila.

 
Správy o objavení južnej točne v periodikách Krajan (14. 3. 1912, str. 6) a Jednota (20. 3. 1912 str. 1)

Roald Amundsen: Odjakživa som sa obdivoval odvahe a pohŕdaniu smrťou!

Nórsky bádateľ Amundsen bol dobrodruh, diaľky a tajomno ho lákali odmala. Jeho matka s ním však mala iné plány. A tak naoko poctivý študent medicíny, zoceľoval telo tajne. „Pokladali ma teda za novátora a takrečeno za blázna, keď som v najtuhšej zime spával pri oknách dokorán otvorených. Moja matka mi preto starostlivo dohovárala, ale uspokojila sa, keď som jej povedal, že mám rád čerstvý vzduch. V skutočnosti však vykonával som tým len časť svojho svedomito pripravovaného programu otužovacieho." Píše vo svojich spomienkach Človek objaviteľ, ktoré vyšli v roku 1935 (signatúra snkSD 69028 D1).

Amundsenova krátkozrakosť bola dobrým dôvodom na to, aby bol oslobodený od služby v armáde, čo bolo pre neho neprijateľné. Preto sa mu nesmierne uľavilo, keď svojim vyšportovaným nahým telom tak zaujal odvodovú komisiu, že na jeho zrak si vôbec nikto nespomenul. Bohužiaľ, dámy, fotka sa v našich fondoch nezachovala :-) (In: Slovák v Amerike, 12. 3. 1912 str. 1)

Zamrznutý v balvane

Zoči-voči smrti sa ocitol už ako 22-ročný, keď sa s kamarátom vydal na tzv. malú polárnu cestu – prechod cez náhornú rovinu horského hrebeňa, ktorý sa tiahne niekoľko míľ západne od Oslo. „Odniesli sme to obidvaja veľkými omrzlinami prstov a môj druh bol ešte dlho potom vo vážnom nebezpečenstve, že príde o prst," píše v spomienkach. Noc prišla skôr, ako stihli prísť na kraj planiny a museli tam prenocovať. „O polnoci som sa prebudil... mal som kŕče vo svaloch a pudove som sa snažil prevaliť na bok, ale nemohol som sa hnúť. Bol som priamo primrznutý v pevnom ľadovom balvane!" opisuje svoj zúfalý boj (str. 17) a márne volanie na svojho druha, ktorý ho nemohol počuť.

Amundsen stavil na svojej výprave na 48 psov – boli mu verní spoločníci, ťahači a, bohužiaľ, aj potrava v čase núdze. Pomenoval ich rôznymi menami – Neptun, Fram, Rotta, Helga, Major, Per a jedného nazval Peary – podľa Roberta Pearyho, ktorý sa prehlásil v roku 1909 za objaviteľa severného pólu. (In: Krajan, 14. 10. 1909, s. 1)

Mohol radšej slúžiť v armáde

Jeho o štyri roky mladší súper, Škót, Robert Falcon Scott, zas takéto ambície nemal. Ako syn dôstojníka bol prakticky predurčený na armádny postup. To, že napokon našiel smrť ako polárny bádateľ, zapríčinili presne tie osudové stretnutia, ktoré sa v živote niektorých ľudí udejú.

Amundsen mal namierené na severnú točnu – v tom žila aj celá jeho výprava. Keď sa však 6. septembra dozvedel, že Peary ho predbehol, neostávalo mu iné, len náhle zmeniť kurz. (In: Krajan, 30. 9. 1909, s. 1)

Ďalšie zaujímavosti z antarktických výprav si môžete prečítať na adrese: http://dikda.eu/objavenie-juzneho-polu-norovi-amundsenovi-isla-karta/

Katarína Mažáriová
hovorkyňa SNK