SLOVAK NATIONAL LIBRARY

Hoci bola Natália Oldenburgová šľachtičná, nemala vždy šťastie na ľudí, a tak svoju lásku venovala vo zvýšenej miere zvieratám, najmä psom. K teplu domova v brodzianskom kaštieli prispeli teda svojou príjemnou spoločnosťou aj leonbergery. Ich prvou chovateľkou na Slovensku bola práve vojvodkyňa Natália, ktorej v dedinke pri Partizánskom nik nepovedal inak, ako „pani osvícená“.

Natália Oldenburgová bola jediným dieťaťom z druhého manželstva rakúskeho diplomata a baróna Viktora Gustava Vogel von Friesenhof (1807–1889) a ruskej šľachtičnej Alexandry Nikolajevny Gončarovovej (1811–1891). Alexandra Nikolajevna a manželka ruského básnika A. S. Puškina, Natália Nikolajevna, boli sestryy.

Vojvodkyňa nám zanechala množstvo svedectiev o svojom živote – písala básne, listy a maľovala obrazy. Ale aj zásluhou pamätí najstarších obyvateľov obce poznáme Puškinovu neter ako milovníčku zvierat. Z Viedne do Brodzian, kde sa natrvalo usadila začiatkom 20.storočia, si doniesla vzácne plemeno leonbergerov. Stala sa tak ich prvou chovateľkou na Slovensku. Psov, ktoré obľubovala nielen cisárovná Sisi, ale tiež nemecký kancelár Otto von Bismark či hudobný skladateľ Richard Wagner. Láske k zvieratám učila i svoje dve deti - dcéru Frederiku a syna Alexandra. Na jednej z fotografií v brodzianskom parku je zachytená Natália a jej deti s leonbergerom. Predpokladá sa tak, že chov leonbergerov na Slovensku mal počiatky už okolo roku 1890.

Slovanské múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch sa pýši viacerými podarenými obrazmi leonbergerov z dielne Natálie Oldenburgovej. Väčšinu obrazov namaľovala v 90. rokov 19. storočia. Psy verne zachytila aj s ich dominantnými povahovými rysmi, z ktorých sa dá vyčítať šibalstvo či smútok. Na obrazoch nechýba rok a meno psa. Rovnako im venovala niekoľko básní plných nehy a citu.

„Keby som nemala svojich psov, dávno by som prestala veriť vo vďačnosť a vernosť,“ konštatovala raz Natália Oldenburgová. Ich vzťah bol vzájomný - oni ju oddane nasledovali, ona im vernosť oplácala bezvýhradnou láskou. Najmä po smrti manžela Elimara a dcéry Frederiky sa stali psy náplňou jej života, útechou a oporou. Z kaštieľa často utekala do svojho letohrádku Babylon nad dedinou, kde zvykla oddychovať a spávať i pod holým nebom v obkľúčení svojich psov. Trochu zvláštna a samotárska šľachtičná cvičila vo voľnej prírode a bežne jazdila na koni po miestnych horách v sprievode svojich psov. Takmer neprežila ani epidémiu leonbergerov, ktorá zasiahla celú jej svorku v 20. rokoch 20. storočia. Až dve nové šteniatka, ktoré si doniesla z Viedne, ju postavili opäť na nohy.

Práve v okolí letohrádku zriadila aj miesto posledného odpočinku svojich zvierat s náhrobnými kameňmi. Ich odchody niesla veľmi ťažko.

V brodzianskom kaštieli hostila Natália Oldenburgová, sama dušou umelkyňa, viacerých umelcov. Psy sa voľne pohybovali po zámku aj parku. S majiteľkou, ale aj s hosťami, žili v porozumení a vzájomnom rešpekte. Do jedného z hostí, rakúskeho spisovateľa Fritza Lemmermayera, sa však leonbergery - inak mierumilovné srstnaté psy - doslova  zahryzli. Počas jednej septembrovej prechádzky pri letohrádku sa v roku 1924 stal obeťou útoku svorky. Podľa jeho výpovede ho psy na čele s vojvodkyniným obľúbencom Togom pridlávili, hrýzli a on nevládal nič len chrániť si hlavu a kričať o pomoc. Zo zranení sa liečil polroka. Keď sa postavil na nohy, utiekol do Viedne. Zažaloval vojvodkyňu, a tá mu musela do konca života vyplácať odškodné. Natália však bola presvedčená, že za incident si mohol umelec sám.