SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Každá „slušná“ rozprávka sa začína slovami „kde bolo, tam bolo“. Zvyčajne sa odohráva za siedmimi horami a siedmimi dolinami, prípadne tam, kde sa voda sypala a piesok sa lial, či tam, kde bol svet obitý doskami…V našom Literárnom archíve vám 11. júna 2025 predstavíme tých, ktorí síce nežili ako v rozprávke, ale rozprávky zbierali, zapisovali aj vymýšľali.

To, že rozprávky pôvodne vôbec neboli určené deťom, ale mali výchovne pôsobiť na dospelých, je známy fakt. Zlo stelesňovali draci, černokňažníci, zakliaty čierny les a odzrkadľovali aj dobu a stav spoločnosti, v ktorej rozprávkar žil a tvoril. Aj my teda siahneme hlboko do archívu a začneme tým najstarším – obdobím, kedy sa svet hemžil chudobnými rodičmi s množstvom hladných detí a  sirotami so zlými macochami, ktoré ich vyhnali z domu do sveta (a paradoxne tam našli svoje šťastie). Zberatelia z polovice 19. storočia, akými boli Janko Francisci, Samuel a Ľudovít Reussovci, Pavol Dobšinský či August Horislav Škultéty, však zabŕdli aj do vyšších kruhov kráľov a kráľovien, ktorí mali buď jednu alebo tri krásne princezné alebo troch synov, z ktorých dvaja boli „akční a na úrovni“ a ten tretí taký jednoduchý, truľko, pecúch, niktoš a podobnými prívlastkami častovaný povaľač.

J. Francisci-Rimavského poznáme ako fešného kapitána slovenských dobrovoľníkov v modro-bielej uniforme. Málokto však vie, že rozprávky ho sprevádzali celý život - v roku 1845 vydal tlačou v Levoči prvú zbierku slovenských rozprávok Slovenskje povesti, ktorá sa u nás v rukopise zachovala ako Codex diversorum (1843). Spolupracoval s A. H. Škultétym a P. Dobšinským na  zbierkach Slovenské povesti (1858 – 1861) a Prostonárodnie slovenské povesti (1880 – 1883) a v r. 1871 začal vydávať časopis pre deti Zornička, kde uverejňoval aj rozprávky.

K nahliadnutiu bude napríklad aj vzácny rukopis 8 rozprávok Andreja Cabana pravdepodobne z r. 1859 - Codex Czabanianus.

V 20. storočí sa rozprávky zmenili, už to neboli len zberatelia, ale aj tvorcovia príbehov, ktorí sa sústredili na osvetu medzi tými najmenšími. Za zakladateľku slovenskej literatúry pre deti sa považuje Ľudmila Podjavorinská – začínala veršíkmi pre deti v roku 1901 v Novinách malých, neskôr Včelke, Zorničke, Slniečku. Jej rozprávky vyšli v zbierke Čarovné skielka (1931). Nasledovníčku našla v študentke parížskej univerzity Sorbona a dlhoročnej organizátorke detských rozhlasových relácií Hele Krčméryovej, Márii Rázusovej Martákovej, Márii Jančovej, Kláre Jarunkovej či Kriste Bendovej.

Dôležitou súčasťou príbehov pre deti sa stala ilustrácia, ktorá im zatraktívnila čítanie a podnecovala ich fantáziu – my  vám ju predstavíme kresbami Jaroslava Vodrážku. Spomínate si na jeho najznámejšiu ilustráciu zajka, ktorého jeho tvorca Jozef Cíger Hronský poslal do sveta i do Afriky? Princezné a draci sa z tvorby vytrácajú a prenikajú zvieratká – jednak ako samotní aktéri príbehov - Sokoliar Tomáš, Z poľovníckej kapsy a tiež ako nositelia ľudských vlastností a dejových zápletiek – Čin-čin, Puf a Muf, Budáčik a Dubkáčik. Vedeli ste, že mnohých spisovateľov inšpirovali pri písaní týchto príbehov ich vlastní domáci miláčikovia? No a fotografie niektorých z nich pre vás v tento deň vytiahneme z albumov :-)

Štíhla mladá dáma – takto vyzerala 23-ročná Ľudmila Podjavorinská (LA SNK, K 21a/5). A toto je jej vysvedčenie zo školy v Horných Bzinciach, 1. 10. 1889 (LA SNK, 124 D 15).

Počas Dňa otvorených dverí Literárneho archívu SNK 11. júna 2025 teda uvidíte nielen rukopisy zberateľov a spisovateľov, ale aj fotografie z rodinných archívov, vysvedčenia, listy priateľom i zmluvy s vydavateľmi a iné zaujímavosti. Jednoducho také archívne dokumenty vďaka ktorým sa presvedčíte, že rozprávkari a spisovatelia neboli žiadne nadprirodzené rozprávkové bytosti, ale obyčajné dámy a páni, mamy a otcovia a neskôr babičky a dedkovia.

Tešíme sa na vás 11. júna 2025 medzi  9. a 16. hodinou v Literárnom archíve SNK!