SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Ak sa stavba nemá zrútiť, musí mať piliere, o ktoré sa môže oprieť. Slovenský literárny realizmus ich mal v Jankovi Jesenskom a Jozefovi Gregorovi Tajovskom. Výstava v Literárnom múzeu SNK mapuje osudy týchto spisovateľov nielen prostredníctvom literárneho diela ale aj jedinečných osobných predmetov – napr. písacieho stroja, legionárskych insígnií či japonskej vázy.

 Jedinečné historické a autentické dobové predmety pochádzajú nielen zo zbierok Literárneho múzea SNK ale aj Štátnej vedeckej knižnice – Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici, Múzea mesta Bratislava, Slovenského filmového ústavu a od akademického maliara Stanislava Lajdu. Rukopisy, knihy oboch autorov či knižné ilustrácie sú obohatené o myšlienky a spomienky ich rodinných príslušníkov, priateľov, literárnych historikov a kritikov.

Janko Jesenský (1874 – 1945)

V roku 1874 typická silvestrovská veselosť v jednej rodine v Turčianskom Sv. Martine vypukla o deň skôr. V stredu 30. decembra sa advokátovi Jánovi Jesenskému-Gašparé a jeho manželke Adele, narodil syn Janko. Vzdelaný mladík sa napokon stal právnikom a po absolvovaní advokátskych skúšok v Budapešti začal pracovať v rôznych slovenských mestách. Jeho život však nebol len o kariére - v Novom Meste nad Váhom prežil románik s klaviristkou Oľgou Kraftovou, o ktorom zachoval množstvo listov a básní. No napokon sa jeho srdce (aj telo) usadilo v Bánovciach nad Bebravou spoločne s Annou Botto. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ho zatkli ako „nespoľahlivého pansláva“, no jej skončení sa vrátil do verejného života a stal sa významným politikom – županom Gemersko-malohontskej a neskôr aj Nitranskej župy.
Smerovanie Slovenska po marci 1939 ho zaskočilo – stiahol sa do ústrania, podporoval protifašistické hnutie a písal svoje najlepšie diela. Rok 1945 bol posledným rokom jeho života. V apríli sa tešil z oslobodenia mesta, 1. mája na mítingu ďakoval osloboditeľom básňami. Možno sám netušil, že plynú posledné týždne jeho života. Dňa 27. novembra bol ako prvý Slovák menovaný národným umelcom a o mesiac na to - „zúčtujúc do posledného groša so životom“ (slová manželky) - umiera.
Básne začal písať už v 14 rokoch (Vyznanie, 1897 in. Slovenské pohľady) a v máji 1905 mu v Liptovskom Sv. Mikuláši vyšla zbierka Verše. Okrem poézie sa však venoval aj próze. Satiru Malomestské rozprávky (1931) si mnohí pamätajú zo školy, rovnako ako Demokratov (1934) - jeho najrozsiahlejšiu prózu, v ktorej plnej sile prejavil svoju realistickú metódu a kritiku spoločenských pomerov.

Jozef Gregor Tajovský (1874 – 1940)

Veľký vplyv na detstvo Jozefa Gregora Tajovského mal starý otec Štefan, u ktorého vyrastal a ktorý mu vytvoril šťastný svet plný lásky a starostlivosti. Dobrý a pracovitý človek, veselý v každodenných starostiach a starostlivý v každom žarte ostal zvečnený vo vnukových rozprávkach a črtách Do konca či Prvé hodinky.
Hoci sa rozhodol pre dráhu učiteľa nenašiel v ňom celkové uspokojenie. Odišiel do Prahy na Obchodnú akadémiu a angažoval sa v slovenskom akademickom spolku Detvan. V roku 1900 začal pracovať v Tatra banke, neskôr aj v Turčianskom Sv. Martine, ale novinárska práca ho ťahala k písaniu. Srdce mu zmámila krásna, mladá a emancipovaná literátka – Hana Lilge. Sama sa po večeroch doma vzdeláva, stretáva so vzdelancami, navštevuje kultúrne podujatia a účinkuje v martinskom Spevokole. Práve tam spoznala už vtedy známeho spisovateľa - o 10 rokov staršieho bankového úradníka, národne a kultúrne orientovaného intelektuála s liberálnymi názormi. Možno skôr z úcty ako z lásky sa za neho 22-ročná Anna v roku 1907 vydala. Prvú svetovú vojnu strávil v armáde a po jej skončení sa v roku 1919 ako „mimoriadny posol“ vracia zo Sibíri cez Japonsko a USA. V roku 1925 odišiel do dôchodku a naplno sa začal venovať písaniu. Živo reaguje na dianie, hlavne na nenávidené sociálne krivdy. Jeho dielo ukazuje skutočný život ľudí v jeho dobe.
Hoci s písaním začal ako 18-ročný, úspech prišiel až s poviedkami ako Do konca (1900), kde sa venoval ťažkému životu jednoduchých ľudí. Mladý učiteľ osobne prežíval krivdy páchané na najobyčajnejších ľuďoch. Dojímala ho poctivo „dlžobu“ vracajúca Mamka Pôstková i dedinský sluha Maco Mlieč. Hneval ho pijanský nešvár stelesnený v Koscovi Môcikovi i ožobračujúci osud chvíľkovo šťastného Miša. Ponúkal čitateľom na stôl, ale i na zamyslenie Horký chlieb… Nie raz ho kritici označili za najväčšieho realistu slovenskej dediny, stojaceho na strane ukrivdených.
V dráme ho preslávili najmä hry Ženský zákon (1900) a Statky-zmätky (1910), ktoré sa dodnes objavujú na divadelných scénach. Tajovský sa venoval aj historickým témam, ako napríklad v hre Smrť Ďurka Langsfelda (1923), ktorá sa zaoberá štúrovským obdobím.
V tomto roku uplynulo 150. výročie narodenia oboch spisovateľov a spoločensky mimoriadne angažovaných mužov. A práve výstavou J. Jesenský a J. G. Tajovský – piliere literárneho realizmu si ich životy a dielo Slovenská národná knižnica pripomína. Potrvá od 15. 11.2024 do mája 2025. Tešíme sa na vašu návštevu!

Igor Válek
kurátor výstavy