Ženská história – nájdeme županku i lúpežníčku
Martin, 6. marca 2017 - „Ženské sú neobratné a povrchné v prácach svojich a tá najmenšia prekážka odradí jich. Jeden jediný ženský študent dá profesorovi viacej práce ako tridsať študentov mužského pohlavia," píše nejaký neprajnícky profesor v Národných novinách v roku 1888.
Nazrime pri príležitosti Medzinárodného dňa žien do zdigitalizovaných fondov Slovenskej národnej knižnice (SNK) a presvedčme sa, že ženy aj napriek svojmu ťažkému postaveniu v Uhorsku, dokázali zastať aj iné povolania ako matka na plný úväzok.
Národnie noviny, 16. 10. 1888, ročník XIX, č. 122, s. 3 – 4
Že boli tvrdenia tohto nemeckého profesora absolútne nepravdivé dokumentujú výstrižky z dobovej tlače, ktoré hovoria, že ženy úspešne vstúpili do lekárstva, chirurgie, diplomacie, či dokonca mali odvahu na to, aby sa stali leteckými taxikárkami.
Slovenský svet 1923, č. 37
Nová žena 1939, č. 24, s. 5
Hoci ženy mali celé stáročia nerovnocenné postavenie s mužmi, predsa len máme svetlé príklady aj v našich dejinách, že niektoré mali tvrdé hlavy, išli proti múru a napokon aj uspeli.
V županskom kresle
Svadbou s Jurajom Thurzom, palatínom Uhorska, hlavným županom Oravy, radcom cisára Rudolfa II., ale najmä neúnavným bojovníkom proti Turkom dostala Alžbeta Coborová (1578 - 1626) šancu rozvíjať svoje manažérske zručnosti. Dáma zo zámožnej rodiny možno ani nevedela, že ich má, pretože pred vstupom do manželstva sotva vedela písať. Keďže ctižiadostivý Thurzo bojoval a trávil celé mesiace mimo domova, zrejme ani nemala na výber. Musela sa starať o osem detí, viesť panstvo k prosperite a súčasne si dopĺňať vzdelanie, ktoré jej chýbalo. Manželovi sa tak čoskoro stala rovnocenným spoľahlivým partnerom. Stala sa z nej rozhľadená žena, ktorá sa životom na Bytčianskom zámku naučila aj po slovensky. Ich vzájomná a takmer denná korešpondencia je bohatá, z listov je cítiť jeho úcta a rešpekt voči jej schopnostiam a zručnostiam. Svojho manžela a neskôr syna Imricha zastupovala vo funkcii oravského župana. V rokoch 1622 – 1626 sama vystupovala vo funkcii dedičnej oravskej županky, čo jej vynieslo zápis do slovenskej „ženskej" histórie. Na zasadnutia osobne chodievala len v skutočne výnimočných prípadoch, bežne posielala za seba správcu Oravského panstva alebo kapitána Oravského hradu.
Vystríhala ženy pred zvodcami
„Protož panny utíkejte, před svúdci, co múžete. Pravé lásce ruku dejte, a tak šťastné budete!", radí dievčatám Rebeka Lešková (1773 – 1856), ktorá je jednou z našich prvých „skutočných" spisovateliek. Rodáčka z Vyšnej Slanej zdedila nadanie zrejme zdedila po otcovi, Martinovi Laučekovi, ktorý tvoril najmä nábožensky zamerané príspevky. Rebeke hra so slovíčkami učarovala, avšak viac ju napĺňala tvorba poézie. Básňam sa venovala aj jej sestra Zuzana, avšak ona ich zbierala a zapisovala pre ďalšie pokolenia.
V roku 1795 si Rebeka vydala za významného slovenského literáta – Štefana Lešku (1757 – 1818). Novinár, spisovateľ a prekladateľ mal síce roboty stále viac a viac, ale peňazí stále menej a menej. Východisko chcel nájsť v povolaní evanjelického kňaza, no bohužiaľ – hoci to v Prahe dotiahol až na funkciu superintendanta, peniaze nepribúdali. V stovežatej sa ich dom stal centrom prvej novočeskej básnickej školy, akýsi „hotel de Rambouuillet" v menšom vydaní. Schádzali sa tam autori, čítali si verše, kritizovali, chválili.
Rebekine práce publikoval v roku 1802 Antonín Jaroslav Puchmajer vo svojom Almanachu. Najznámejšou z jej tvorby sa stala ženské mravy chrániaca báseň: Výstraha před svúdci všem pannám z roku 1798. Jej schopnosti využil Ján Kollár pri zostavovaní zbierky Národnie zpievanky.
Báseň Výstraha před svúdci všem pannám od Rebeky Leškovej, uverejnená v Almanachu A. J. Puchmajera (1920)
Informácie o ďalších zaujímavých ženách našej histórie, medzi ktorými nájdeme autorku modlitieb, podnikateľku, včelárku i zlodejku, nájdete na adrese: http://dikda.eu/zenska-historia-najdeme-zupanku-i-lupeznicku/.