SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

V roku 1929 vyšiel Nový adresár mesta Košíc a okolia. Hoci je to len „telefónny zoznam“, pre fajnšmekra je to celkom zaujímavé čítanie. Zo slovensko – maďarského vydania sa dozvedáme, aké ulice malo vtedy 70-tisícové mesto, aké profesie tu pôsobili a nájdeme v ňom aj pevnú linku domov na vtedajšieho primátora. Nie je to síce najstarší telefónny zoznam, ktorý sa nachádza vo fondoch SNK, ale jeho zdigitalizovaná podoba sa nachádza aj v Katalógu digitálnej knižnice SNK.

Nový adresár mesta Košíc a okolia (snkSB 4615 D1) z roku 1929. V Bratislave bola zásluhou K. Kragla vybudovaná prvá telefónna sieť v roku 1884, o pár rokov neskôr siete zriadili v Košiciach, Nitre a Komárne. V tom čase však bolo telefonovanie drahým špásom – 3 minútový hovor stál toľko, koľko liter vína či 2 metráky uhlia. Hovory zlacneli po roku 1911, kedy začali osádzať verejné telefónne automaty.

Kombinovaná tlačovina bola zrejme aktivitou súkromného Kníhkupectva Gejza Jaschka. Okrem mien obyvateľov ponúkla aj ich telefónne čísla v Košiciach, Prešove, Bardejove, Michalovciach, Krompachoch, Moldave nad Bodvou, Trebišove a ich priľahlých obciach. Rovnako, ako dnes, si solventnejší podnikatelia a firmy priplácali za plošnú inzerciu, menej solventní živnostníci si nechali svoje kontakty vysádzať aspoň boldom. Takmer 400-stranový adresár obsahuje aj členenie podľa profesií, inštitúcií a spolkov.

Zdá sa, že „Ander z Košíc“ bol už v roku 1929 známou značkou, hoci v inej oblasti :-)

Zoznam obsahoval i delenie na jednotlivé pracovné profesie. A tak sme zistili, že v Košiciach a blízkych obciach v roku 1929 pôsobili aj advokátni osnovníci, bandažisti, bednári, dáždnikári, majitelia drožiek a fiakrov, handrári, hodvábnici, majitelia obchodov s južným ovocím, obchodníci s koreninami, kušnieri, knoflikári i klobúčnici, prejadcovia krátkeho tovaru, tokári, mydliari, sviečkári i nožiari, octári. No čo, viete ich všetky dešifrovať? V meste dokonca sídlil aj výrobca váh a odlievač zvonov. Zastúpenie tu mali aj Československé štátne aerolínie, pretože od polovice marca do konca októbra bolo košické letisko súčasťou trasy: Praha – Brno – Bratislava – Košice - Užhorod.

Najtajomnejšími povolaniami 30-tych rokov môžu byť pre nás: bodegár, sevrškár, tokár či prámkar. Záhadná je aj konkrétne náplň práce „cestujúceho“ alebo „zasielateľa“.

Z telefónneho zoznamu sa dozvieme, že v Košiciach predávali benzín 14 „súkromníci“, prakticky existovali len dve naftárske spoločnosti, ako ich poznáme dnes. Dvaja živnostníci zabezpečovali výrobu bryndze. V meste už sídlila filiálka najstaršej a zrejme aj najznámejšej cestovnej československej kancelárie, ktorá vznikla v roku 1920 a celé desaťročia bola pre nás symbolom cestovania a dovoleniek. :-) Výrobu a opravu dáždnikov zastrešovali v 70-tisícovom meste a okolí traja dáždnikári.

V meste pôsobil aj akademický maliar Gejza Kieselbach – v tom čase podnikal aj s maľovaním izieb.

Taxikári v roku 1929 používali troška iné dopravné prostriedky, ako my dnes, rovnako pravidlá cestnej premávky sa líšili. V tom čase bolo v celom Československu zhruba 70-tisíc vozidiel, čo znamenalo že jedno auto pripadlo na zhruba 300 obyvateľov. Dnes sa už len pousmejeme nad tým, že v obciach bola maximálna povolená rýchlosť 35 km/h a mimo maximálne 50 km/hod. Je zaujímavé, že medzi košickými živnostníkmi - drožkármi figuruje aj žena.

Prelom 19. a 20. storočia prial novým objavom – aj do tejto oblasti sa dostali elektrické vysávače prachu, elektrický mangel, uživili sa 14 predajcovia a servismeni gramofónov. Novinkou, ktorú sa oplatilo inzerovať, bola moderná elektrická čistiareň ďatľových semienok. V meste pôsobilo päť kín, tri plavárne a trojo verejných kúpeľov.

Dr. Vladimír Mutňanský (1885 – 1954) bol prvým slovenským advokátom pôsobiacim v Košiciach, ktoré boli v tom čase maďarské. Prináleží mu aj titul „prvý slovenský starosta mesta“, ktorým sa stal v roku 1919. Na pozícii pôsobil až do roku 1932.

Mgr. Katarína Štefanides Mažáriová
hovorkyňa SNK