SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Krvavé sonety, cyklus 32 sonetov s ostrou protivojnovou tématikou, napísal P. O. Hviezdoslav v roku 1914. Protest oslovil mnohých prekladateľov, ale aj umelcov iných „odvetví“. Ako sa zdá, aktuálne sú aj súčasníkom. Po vyše sto rokoch vyšli sonety v anglickom preklade Johna Minahane, Íra žijúceho na Slovensku. Sám autor ich osobne predstaví, 29. apríla 2019, dopoludnia martinskému publiku v Slovenskej národnej knižnici (SNK).

Hviezdoslav svoj protivojnový protest napísal len pár týždňov po vypuknutí prvej svetovej vojny. Jeho rukopis s vlastnoručným signovaním sa nachádza v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice. Už počas života niektoré svoje diela požičal Albertovi Pražákovi, osobnému priateľovi, ktorý o ňom písal monografiu. Po manželovej smrti s Pražákom komunikovala Hviezdoslavova manželka, pani Ilonka. Nie je vylúčené, že po smrti Alberta Pražáka sa Krvavé sonety dostali do matičných zbierok, ako súčasť jeho pozostalosti.

„Po prvýkrát vyšli Krvavé sonety ako samostatné knižné dielo v roku 1919. Počas vojny sa nemohli tlačiť, šírili sa ústne alebo opisom,“ hovorí Augustín Maťovčík zo SNK. Podľa spomienok dlhoročnej vedúcej Múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne Dagmar Kubištovej to bola jediná jeho protivojnová aktivita: „Mal 65 rokov, keď vojna vypukla, nemal ani blízkych, ktorí by išli bojovať a padli, neviedol luxusný život, žeby pociťoval nedostatok, ktorý s vojnou súvisel. Okrem toho, Orava stála mimo frontu, vojna sa tam priamo neodohrávala.“ spomína si na to, ako veľký básnik tej doby vojnu prežíval. Dodala, že originálny rukopis sonetov bol vraj ukrytý až do oslobodenia pod dlaždicou v evanjelickom kostole v Dolnom Kubíne – oproti Hviezdoslavovmu domu. „Jeho švagor, Pavol Novák, tam bol farárom… ale kto prišiel s nápadom, takto dielo ukryť, to sa už dnes nedozvieme…“

Maľby, kresby, hudobniny
Protest bol natoľko silný, že vyšiel v tlačenej podobe niekoľkokrát a ovplyvnil aj iných umelcov. V roku 1948 ich hudobný skladateľ Andrej Očenáš (1911 – 1955) zhudobnil v skladbe Nad zemou….. pre spev (alt) a klavír. Na rukopis, v ktorom dal melódiu 8 sonetom, buď hudobný svet zabudol, alebo ho ani nikdy neobjavil. Nespomína sa totiž v odborných publikáciách. Každopádne, autografom aj tlačou tohto diela sa opäť môže pochváliť Literárny archív SNK.
Veršami Hviezdoslavových Krvavých sonetov sa inšpiroval aj Jozef Grešák (1907 – 1987) v rovnomennej kompozícii Krvavé sonety v roku 1969 pre hlas a klavír. Skladbu však hudobný svet pokladá za stratenú.
V rokoch 1974 – 1985 vytvorila Eva Trizuliaková cyklus 14 artprotisov pod názvom „Krvavé sonety“ a sú v zbierkach spomenutého Hviezdoslavovho múzea. V Literárnom múzeu SNK sa zas nachádza súbor devätnástich Trizuljakovej ilustrácií k tomuto básnickému cyklu: „Múzeum ich získalo kúpou v roku 1985 a sú robené technikou pastelu na papieri,“ objasňuje pôvod Adriana Brázdová z Literárneho múzea SNK.

Preklady
Našlo sa niekoľko zahraničných prekladateľov, v ktorých slovenský protest zanechal nezmazateľnú stopu a rozhodli sa preložiť ho a priblížiť svojmu národu. A tak sa s Krvavými sonetami zoznámili Rusi, Američania, Francúzi, Ukrajinci, Nemci a v roku 1984 vyšiel vo vydavateľstve v Tbilisi preklad v gruzínskom jazyku. Dnes 93-ročný prekladateľ, Moris Pocchišvili, bol niekoľkokrát aj na návšteve Československa. „Sprevádzala som ho múzeom, bol sa pokloniť hrobu básnika. Keď som sa ho pýtala, prečo si vybral práve sonety, ktoré sú zložité aj pre rodeného Slováka, pozrel sa na mňa a nechápavo odvetil: A viete mi povedať, čo iné z Hviezdoslava by som mal preložiť?“ spomenula si na osobné stretnutie D. Kubištová.

V roku 1950 uzrel svetlo sveta aj prvý preklad do angličtiny Jaroslava Vajdu, potomka slovenských emigrantov. Kniha so zeleným zamatovým obalom, vytlačená v americkom Scrantone, najskôr uvádza čitateľa do slovenskej histórie a začína rokom 1848. Potom nasleduje všetkých 32 sonetov.

Posledný preklad
O 68 rokov neskôr, práve v symbolickom čase – 100. výročia ukončenia prvej svetovej vojny, dokončil a vydal nový anglický preklad Ír, žijúci už niekoľko rokov na Slovensku, John Minahane. Jednak ho oslovila myšlienková a jazyková úroveň celého diela a taktiež jeho načasovanie: „Napísal ho hneď na začiatku vojny, keď väčšina európskych básnikov chvalila účasť svojich krajín vo vojne. A hneď aj odhaľuje to, čo predvída: táto vojna bude katastrófa, zničí kultúru aj civilizáciu.” zdôvodňuje svoj záujem J. Minahane. S prvými sonetami sa začal “pohrávať” pred 12 rokmi. A ako sa vysporiadal s niektorými špecifickými výrazmi slovenčiny? „Ťažké vety a frázy mi veľmi ochotne vysvetlila Elena Hidveghyová-Yung, poetka, žijúca v Bratislave, používal som aj jazykové slovníky. Vydanie Krvavých sonetov z roku 1952 má na konci dobrý glosár ťažkých slov, čo mi pomohlo. Našťastie, Krvavé sonety nemajú špecifické témy, myšlienky aj obrazy majú všeobecný charakter. Napr. slovo “žatva” má niekedy pozitívny, niekedy negatívny vyznam, to pozná aj angličtina a tradičná žatva je známa v celej Európe.”

Krvavé sonety sa teda zaradili medzi tie nadčasové diela, ktoré oslovia aj viac ako 100 rokov od svojho vzniku. Niektoré zdroje uvádzajú, že za zbierku bol v roku 1919 nominovaný aj na Nobelovu cenu za literatúru, avšak na oficiálnej stránke Nobelovej ceny sme tieto informácie nanšli.

To, čo v učebniciach o Hviezdoslavovi nenájdete:

* Ako päťročný vedel čítať.

* Bol strednej postavy, územčistý so zádumčivým výrazom, tichej povahy. Podľa priamych spomienok pamätníkov mal príjemný dobrosrdečný hlas a keď mal dobrú náladu, vedel sa aj prekárať a smiať. Počas prechádzok po Kubíne pôsobil uzavreto, neprístupne, aj keď sa mu niekto prihovoril, neodpovedal. Bolo to preto, lebo tvoril aj počas prechádzok.

* Raňajkoval vždy kávu a chlieb s maslom.

* Do konca života mal veľmi dobrý zrak a nenosil okuliare.

* Hoci elektrika v Dolnom Kubíne fungovala vraj od 14. februára 1920, básnik až do konca života písal pri svetle petrolejky, lebo svetlo lampy ho rozptyľovalo.

* Svoju manželku Ilonku Novákovú prišiel štyrikrát do Kubína požiadať o ruku, ale nikdy nenabral na to odvahu. Napokon jej rodičom poslal list, v ktorom ich o ruku požiadal.

* Dodržiaval pravidelnosť a striedmosť: v lete vstával už o 6.h, v zime si pospal do 7.30 h a pracoval zhruba do 23. hodiny. Pravidelne, každý deň popoludní sa prešiel po Kubíne a okolí, pričom trasu si vopred premyslel.

* Rád pestoval ruže.

* V roku 26. júna 1919 mu Karlova univerzita v Prahe udelila čestný doktorát filozofie: PhDr.h.c. - spolu s ním titul získali aj Scotus Viator (Robert William Seton-Watson), Otakar Březina, Petr Bezruč a Josef S. Machar.

* Jeho obľúbená farba bola sýto modrá.

* Bol pochovaný s bielou kravatou s belasými bodkami.