SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Turčianski priaznivci fotografie sa zišli u nás, na kopci, aby s trojicou renomovaných fotografov Alanom Hyžom, Ľubom Stachom a Michalom Lašutom podebatovali nielen o profesionálnych veciach, ale aj o tom, či je náročné, robiť ročne 70 výstav, či sa oplatí liezť na Gerlach kvôli jedinému záberu a aké to bolo, byť synom profesionálneho fotografa.

Fotografiu ľudia vynašli preto, aby boli schopní zachytiť tie bežné momenty v živote a uchovať si ich naveky. A týmto sa riadia bežní ľudia – veď teraz, s digitálnym fotoaparátom je to bežná vec – urobiť 10 záberov na jedno miesto a z každého uhla a vyberie sa ten najlepší, ostatné zmazať. Byť umeleckým fotografom alebo dokumentaristom je však úplne iná káva, predstavu o zábere nosí taký človek v hlave aj niekoľko rokov, kým „dozrie“ alebo proste dostane inšpiráciu. „Prešiel som Slovensko mnohokrát, presne som vedel, čo a kde chcem do knihy Memoria - Miznúce Slovensko odfotiť. Na jedno miesto som urobil jeden – dva zábery, viac nie. Vlastne je to s technikou, ktorú používam, aj fyzicky náročné. Napríklad na Gerlach som šliapal s takmer 20-kilovou výbavou, hore som si všetko rozložil, urobil jeden záber, zbalil a odišiel. Kamarát, ktorý bol so mnou, tomu nemohol uveriť, že som to všetko absolvoval kvôli jednému záberu, “ usmial sa Alan Hyža.

Ľubo Stacho bol jedným z prvých fotografov, ktorý v novembri 1989 prinášali fotografie formujúcej sa strany Verejnosť proti násiliu (VPN). Teraz patrí k tvorcom výstavy, ktorá dokumentuje 30. výročie nežnej revolúcie. Ale politické zmeny v krajine mapoval aj veľmi svojským spôsobom vlastným projektom – 30 rokov totiž fotil výklady na bratislavskej Obchodnej ulici: „Začal som s tým v roku 1984, keď umrel ďalší z vtedajších vodcov ZSSR a skončil som pred pár rokmi. Tie výklady na ulici totiž krásne odzrkadľovali momentálnu politickú situáciu v našej krajine,“ zdôvodnil Ľ. Stacho, ktorý už niekoľko rokov formuje na vysokej škole mladé talenty slovenskej fotografie. Okrem publikačnej a výstavnej činnosti sú jeho srdcovkou diptychy: „Výroba jedného môže trvať aj niekoľko rokov – mám jednu fotografiu, ale neviem k nej nájsť vhodný druhý záber. Častokrát sa stane aj to, že urobím záber – motív je fajn, len kompozíciu musím aj tri – štyrikrát prefotiť, lebo to nie je ono“ vysvetlil tento typ práce profesor a zakladateľ Katedry fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ako mnoho iných fotografov, aj on začínal fotením svadieb a rodinných udalostí: „Potreboval som si zarobiť na fotoaparát. Teraz už mám to šťastie, že svojim pravidelným príjmom financujem svoju záľubu.“
  

Aj Michalovi Lašutovi je – ako sa hovorí - práca zábavou a potešením: „Prakticky celé detstvo som strávil s ocom a jeho foťákom. Pamätám si, že otec vždy voňal vývojkou a ustaľovačom, brával ma v sedačke na fotenie. Trávil som s ním veľa času vo fotokomore – nemohlo sa to na mňa nenalepiť,“ s úsmevom spomína. Dnes ho živí fotografia – má vlastnú fotografickú spoločnosť, ktorá sa zameriava na širokospektrálnu profesionálnu fotografiu, vydavateľskú, grafickú a reklamnú činnosť, snaží sa pozitívne propagovať obce a napomáhať rozvoju turizmu: „Dnes je veľmi rýchla doba a mladí ľudia vyhadzujú staré fotky, nechcú ich. Ale cieľom mojich monografií je zachovať tie fotky a ukázať človeku, ako sa nejaký kút obce rokmi zmenil. Pretože to sú zmeny, ktoré sa dejú pomaly a nevnímame ich tak.“
 

Všetci traja páni sú teda skúsení tvorcovia monografií – čo pokladajú na tvorbe takejto knihy najťažšie? Michal Lašut za najväčší problém pokladá, že na Slovensku sme všetci odborníci na všetko: „Každý, kto má mobil, si myslí, že vie fotiť. Rovnako každý, kto má internet má pocit, že je historik. Ale knihu treba kompozične a informačne poskladať tak, aby bola zaujímavá pre tisícky ľudí, nielen pre autora.“ O tom, že Michal robí svoju prácu dobre, svedčia aj ocenenia, ktoré jeho knihy dostali. Aj Alan Hyža má úplne jasné predstavy o pripravovanej knihe, niektoré zábery nosí v hlave celé roky, kým ich napokon zveční. „Vždy, keď vyvolám film, upadnem do depresie, že je to celé zle. Po dvoch – troch dňoch si film pozriem znova a zhodnotím, že zábery nie sú až také zlé. No a po 1 – 2 týždňoch to vidím tak, že predsa len niečo do knihy vyberiem,“ zhodnotil s úsmevom držiteľom niekoľkých prestížnych ocenení a autor niekoľkých publikácií A. Hyža. Ako správny profesionál, aj on hneď vidí vo vydanej knihe všetky chyby, ktoré v nej sú. Podľa Ľuba Stacha však práve tie chyby robia knihu „ľudskou, s vôňou človečiny“.