SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Idem do knižnice, vyberiem si knihu, ktorú chcem, pani za pultom ju odpípne a hurááá – niekde pri šálke kávy sa nerušene ponorím do obsahu. Aké jednoduché, však?

 Keď v novembri 1989 padla železná opona, mnohí sa (nabalení konzervami a rezňami) rozleteli do sveta – či už obdivovať vzdialené kraje, alebo nakupovať. Iní sa zas bezhlavo vrhli do pozerania filmov, ktoré z rôznych dôvodov boli do Československa pašované v tajných otvoroch áut a autobusov. No a nemalá skupinka sa zahĺbila do kníh a dokumentov, ktoré sa roky pridávali do tzv. zvláštnych fondov knižnice. Ľudia im však nepovedali inak, ako „zakázaná literatúra“.
 

Ako vyzerali tie povestné zoznamy kníh, ktoré sa bežne nepožičiavali? A kde boli tie obrovské množstvá kníh uložené? Ktorý autor, titul a hlavne prečo sa práve oni a ony dostali do neverejných katalógov a následne do zvláštnych fondov, sa dozviete u nás, hore na kopci, pokiaľ nás navštívite medzi 15. októbrom 2019 a 31. januárom 2020. Slovenská národná knižnica si takto pripomína 30 rokov slobody slova, ktoré uplynú 17. novembra 2019.
 

Každá doba má diela, ktoré podľa ideológov nie sú vhodné z rôznych dôvodov na to, aby sa šírili medzi ľuďom. Cenzúra nebola teda výmyslom politickej a ideologickej nomenklatúry krajín socialistického tábora. Aj v SNK existoval neverejný katalóg, ktorý bol ukrytý pred zrakom bežného používateľa. V praxi to vyzeralo tak, že keď dorazil aktualizovaný zoznam kníh, ktoré sa nemali požičiavať, katalogizačný lístok s popisom konkrétnej knihy sa vybral z čitateľského aj predmetového katalógu a preradil sa do neverejného. Zakladalo sa podľa mena autorov, aby sa neskôr – ak by sa náhodou zmenila situácia – mohli vrátiť späť do verejných katalógov. Podľa spomienok niektorých zamestnancov SNK nebol tzv. neverejný katalóg až taký veľký, vlastne to bola skôr kartotéka s 3 – 4 šuplíkmi, ktorá bola umiestnená v kancelárii vedúcej výpožičných služieb. „Študenti alebo bádatelia vtedy museli predložiť úradnú žiadosť s uvedeným dôvodom, prečo chcú študovať literatúru zo zvláštnych fondov. Povolenia mohli vystaviť len určité zodpovedné osoby, napríklad vedúci katedry na vysokej škole alebo pracovník okresného úradu,“ vysvetlila A. Martinická. V praxi to teda neznamenalo, že takáto literatúra sa nesmela požičiavať. Mohla sa požičiavať, ale len vybraným používateľom a podliehala prísnej evidencii ľudí, ktorým sa zapožičala.

V zoznamoch sa stretávame nielen s chronicky známymi menami autorov beletrie, ako Bohumil Hrabal, Dominik Tatarka, Janko Silan, Hana Ponická, Václav Havel, Milan Lasica či Július Satinský. Nachádzame tu aj mená našich aj zahraničných klasikov: Jack London, Anton P. Čechov či autora skautských príbehov Jaroslava Foglara. Našli sa potvrdenia, že žiadateľ o sprístupnenie knihy zo zvláštneho fondu, ju potrebuje na napísanie napr. diplomovej práce.
Medzi dielami, o ktorých sa viedli presné výpožičné záznamy, žiari napríklad aj legendárna Kámasútra (1969), diela filozofie a antropológie, spisy vedecké, politické a právnické, dokonca aj kniha tak nevinná, akou bola Základy českej štylistiky (1970). Osobnosti, akými bol napríklad Tomáš G. Masaryk mali „stopku“ uvalenú nielen na svoje diela ale na čokoľvek o sebe. Osobnosti ako napríklad Petr Pašek, Edvard Beneš, Arnošt Lustig či Anatolij Kuznecov Nájdeme tu skutočne rôzne tituly a zo všetkých disciplín a žánrov. Tie, ktoré boli označené písmenom „P“ mali protištátny obsah a tie s písmenom „Z“, mali zas závadný politicko – ideový obsah. Medzi „Z“ literatúrou sme dokonca našli aj detskú Čítanku pre 4.ročník (1962), Perníkovú chalúpku (1947) od Václava Renča, Vlnobitie alebo Malý morský cirkus (1981) či Baróna Prášila (1965), ktorého autor prekladu Jiří Kolář mal paušálny zákaz na celú tvorbu. Zákazu sa nevyhli ani diela písané v iných jazykoch. Povestnou čerešničkou na torte sú doteraz stále nevydané rukopisy autorov, uložené v Literárnom archíve SNK.