SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Už štyri dekády je renesančný kaštieľ v Brodzanoch sídlom unikátneho Slovanského múzea Alexandra Sergejeviča Puškina (SMASP). Múzeum, ktoré spravuje Slovenská národná knižnica, je svojím zameraním v európskom priestore ojedinelé a jeho bránami prejde ročne zhruba 3 000 návštevníkov z domova i cudzincov. A práve v piatok, 15. novembra  2019, sme si presne na deň pripomenuli výročie jeho slávnostného otvorenia.

V roku 1979 bolo najväčším literárnym múzeom na Slovensku a druhým najväčším v Československu. Na jeho otvorení sa zišla naozaj vtedajšia odborná i politická elita, vrátane ministra kultúry SSR, Miroslava Váleka. Tlač tento okamih opísala ako: „pamätný deň, kedy bola celá obec Brodzany na nohách. Oblečená vo sviatočnom a predpoludňajšie slnko ako by ešte chcelo zvýrazniť ten veľký sviatok, ktorý na hornej Nitre obyvatelia prežívali.“

Založenie múzea si pripomenuli aj jeho bývalé riaditeľky. Prvou, ktorá stála pri zrode SMASP, bola E. Bančáková. V poradí treťou riaditeľkou bola E. Filipová. Spolutvorcami súčasnej expozície boli Augustín Maťovčík a Mišo Kováč Adamov.

Svojím novo zrekonštruovaným areálom, do ktorého spolu s kaštieľom patril aj park, rodinná hrobka Oldenburgovcov a Friesenhofovcov a letohrádok Babylon, sa v 80. rokoch minulého storočia radilo medzi moderné typy múzea. Malo mapovať slovensko – ruské literárne väzby, dokladovať tvorbu A. S. Puškina a jeho život a dokumentovať spätosť Brodzian s ruským velikánom. Práve tieto rodinné väzby dávali miestu mimoriadne tvorivú atmosféru. Dcéra Friesenhofovcov Natália von Oldenburg (pani Hercočka) sa stala mecénkou viacerých významných umelcov svojej doby, sama tiež kvalitne maľovala a tvorila básne.

Alexandra Lukáčová sa ešte rozprávala s najstaršími  Brodzancami, ktorí sa na pani Herccočku pamätajú a s láskou jej porozprávali svoje spomienky. Vzácnosti, ktoré sa v kaštieli našli pred 2. svetovou vojnou, nám závideli odborníci aj zahraničné puškinovske múzeá.

„História múzea sa začala písať oveľa skôr - v roku 1846, keď Gustáv Vogel von Friesenhof kúpil v Brodzanoch kaštieľ, aby z neho vytvoril rodinné sídlo. Do roku 1989 bol pre expozíciu najdôležitejší ruský kontext – pretože obe manželky Gustava Friesenhofa boli Rusky. Potom sme akosi prirodzene začali oživovať aj spomienky na aktivity Friesenhoffovcov a Oldenburgovcov,“ uviedla súčasná vedúca múzea Alexandra Lukáčová. Za to, čo v minulosti pre Brodzany a jej obyvateľov vykonali obe rodiny, sa aj dnes tešia veľkej úcte a vážnosti. Najmä Natália so svojím nevlastným bratom Gregorom Friesenhofom stáli za rozvojom a modernizáciou celej oblasti a vtiahli ju do kultúrneho diania Ponitria a Uhorska.

Okolo kaštieľa pomaly vyrástol anglický park so vzácnymi drevinami a dokonca oranžéria. „Žiaľ, tú si pamätajú už len starí Brodzanci. To, čo nezničili armády, dokonal štátny prevrat v roku 1948 a neskôr vandali, ktorí roky znesväcovali rodinnú hrobku. Parku, ako pozostatku buržoázneho života, hrozilo, že ho rozparcelujú na stavebné pozemky tak, ako sa to stalo vzácnej oranžérii – na jej ruinách postavili pekáreň,“ vysvetlila A. Lukáčová.

Foto: Alexandra Lukáčová
Alexander Isačenko, známy rusista a slavista, bojoval niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny za záchranu kníh z oldenburgovsko-friesenhofovskej knižnice, ktorú zdevastovala rumunská armáda.

Obrazy a ikonografické materiály sa po roku 1947 stali súčasťou fondov Všeruského múzea A. S. Puškina v Petrohrade a časť písomného rodinného archívu Friesenhofovcov sa odovzdala do Inštitútu ruskej literatúry, tzv. Puškinského domu. Hoci do novej vznikajúcej československej spoločnosti nezapadalo nič buržoázne a intelektuálske, kaštieľ sa zachránil, dokonca sa okolo roku 1950 dostal na zoznam pamiatok, ktoré si vyžadovali obnovu. A za záchranu vďačil práve väzbám na Puškina. „V archívoch sa dochoval stavebný zámer opravy kaštieľa z roku 1956,o rok neskôr bol schválený už samotný projekt. V roku 1956 došlo po prvýkrát k vyrabovaniu rodinnej hrobky a jej devastovanie pokračovalo neuveriteľných 14 rokov,“ konštatuje A. Lukáčová.

Foto: Alexandra Lukáčová
Gróf sa s E. Bančákovou stretol ešte raz, v Budapešti, kedy jej porozprával mnoho zaujímavých vecí o sebe, rodine i svojich predkoch.

Ľady sa pohli až v 70. rokoch, kedy kaštieľu „priklepla vláda“ nové muzeálne zameranie. „Už prvý deň po slávnostnom otvorení sme tu mali tri autobusy návštevníkov,“ spomína si prvá riaditeľka Elena Bančáková. Odvtedy prešli bránami kaštieľa desaťtisíce ľudí, ktorí sa zoznámili so stovkami výstav, zúčastnili sa množstva besied so spisovateľmi a historikmi či kultúrnych a odborných podujatí. Múzeum je zaujímavé aj pre školákov a študentov ruského jazyka a kultúry, prichádzajú sem cudzinci.  Jedného dňa však kaštieľ navštívil starší distingvovaný pán „Vchádzal do izieb a keď videl svoje veci, i veci svojich rodičov, dojatý plakal. Bol to gróf Georg Welsburg, posledný majiteľ kaštieľa., ktorý po druhej svetovej vojny musel ujsť,“ spomína s dojatím na stretnutie E. Bančáková. V minulosti expozíciu navštívil aj prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster.

Vďaka Mišovi Kováčovi Adamovi a Augustínovi Maťovčíkovi sa v kaštieli nachádza aj expozícia venovaná Gregorovi Friesenhofovi, priekopníkovi agrometeorológie.

Po roku 1989 bola v múzeu nutná reinštalácia expozície a v parku sa osadili busty spisovateľov od popredných slovenských výtvarníkov. Odstránením ideologicky zastaralej časti expozície sa uvoľnili v kaštieli priestory, ktoré bolo potrebné využiť. A tak v roku 2005 došlo ku ďalším úpravám. „Bolo treba zmeniť nielen celú puškinovskú expozíciu, ale celkovo expozícia potrebovala oživiť a využiť jedinečný mobiliár. Napríklad zrkadlá, ktoré psychologicky vtiahnu návštevníka a on sa stáva súčasťou  prostredia i expozície. Rovnako mi chýbala miestnosť pre slúžky – veď služobníctvo tvorilo súčasť života aristokracie,“ vysvetľuje Mišo Kováč Adamov.

  
Mišo Kováč Adamov  koncom 80-tych rokov a v roku 2019.

Meniace sa kultúrno – spoločenské pomery, pohľad odborníkov i bádateľov, ako aj pokles záujmu verejnosti si vyžiadali čiastočné zmeny v obsahovom zameraní expozície ako aj v  prezentácii múzea. Časť expozície z ideologických dôvodov stratila na aktuálnosti a z literárneho múzea sa postupne stáva literárno - historické múzeum. V roku 2000 sa Slovanské múzeum A. S. Puškina dostalo pod správu Slovenskej národnej knižnice, ktorá sa stará o jeho rozvoj. Za posledné roky sa nám podarilo niekoľko výrazných investícií, ktoré prispeli ku zlepšeniu technického stavu kaštieľa.

  
Len pred pár týždňami sme stihli ukončiť výstavbu toaliet pre návštevníkov vrátane napojenia na obecnú kanalizáciu vo výške viac ako 96-tisíc eur.

Tou najrozsiahlejšou, ktorá neušla ani zraku bežných návštevníkov, bola oprava krovu, kompletná výmena strešnej krytiny vrátane realizácie ochranných náterov. Ku zlepšeniu fyzického stavu budovy prispela aj oprava presklenia dvora, ktorým sme dokončili celkovú opravu zastrešenia kaštieľa. Ku zvýšenému komfortu návštevníkov prispeli aj vynovené lavičky v parku a lávky ponad rieku Geradzu. Celkovo išlo o investície vo výške viac ako 450-tisíc eur. V rozpočte Slovenskej národnej knižnice na najbližšie roky rátame s nemalou položkou na sanáciu základov a častí muriva proti vlhkosti na vonkajších i vnútorných stenách celého kaštieľa.

  Po skončení oficiálnej časti osláv mnoho návštevníkov využilo ponuku večernej komentovanej prehliadky.

V súčasnosti je stála expozícia SMASP rozdelená na dve časti. Prvá časť sa zameriava na pôvodných majiteľov kaštieľa - rody Friesenhofovcov a Oldenburgovcov a atmosféru rodinného sídla šľachty na prelome 19. a 20. storočia. Druhá je venovaná životu a dielu ruského spisovateľa, ako aj slovenským prekladom jeho diel.