SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

O stredovekej či rano novovekej hygiene majú bežní ľudia pochybnosti, rovnako krása žien bola vtedy akási iná. A oblečenie? Nuž, ktorý muž by chodil do práce v nočnej košeli či nohaviciach, nápadne pripomínajúce dámske legíny? Renomovaná historička Tünde Lengyelová hovorila 26. septembra 2020 v Slovanskom múzeu A. S. Puškina o tom, ako žila uhorská šľachta v 16. a 17. storočí. Ako sa menila architektúra ranného novoveku, do čoho šľachtici investovali svoje úspory a prečo uprednostňovali turecké výrobky pred domácimi.

 
Zásluhou Turkov sa v uhorských kaštieľoch začali objavovať aj koberce. Nie však na zemi, ako ich máme dnes, ale na stenách.

O rannom novoveku hovoríme od porážky uhorského vojska Turkami pri Moháči v roku 1526. Ďalších 150 rokov síce  väčšia časť územia dnešného Slovenska ochránená od častých vojnových konfliktov, ale vplyv Turkov a prenikanie ich vplyvu do života uhorskej šľachty je evidentné. Uhorsko bolo pre Turkov zdrojom najmä kvalitného dreva, z ktorého tamojší remeselníci dokázali vyrobiť oveľa jemnejšie a detailnejšie prepracované kusy nábytku, ktoré zas naspäť kupovala uhorská šľachta a zariaďovala nimi svoje kaštiele. Aj tie sa už stavali v inom slohu. „Boli prejavom pokrokovosti a estetického cítenia svojho majiteľa. Budovali sa bohaté knižnice a mužská časť bola oddelená od ženskej. Mnohé obsahovali napríklad lekárne, pretože šľachtičné sa venovali aj liečiteľstvu a zbierali liečivé byliny,“ vysvetľuje Tünde Lengyelová. Tie z obrazov poznáme najmä ako dámy s neprirodzene vysokým čelom a alabastrovou pleťou, v zlatom vyšívaných rúchach. „V móde bolo vysoké čelo, preto si ho dámy depilovali rôznymi prípravkami. Páni zas museli mať bradu a fúzy. V tom čase sa móda nemenila každý rok, ako teraz. Trvalo aj 20 - 30 rokov, kým sa trend zmenil. Preto nám oblečenie a účesy pomáhajú datovať napríklad postavy na obraze,“ dodáva historička.

 
Prstene a náhrdelníky sa kupovali aj ako investícia na zlé časy. Na brokátovú či zamatovú sukňu sa spotrebovalo aj 6 – 7m látky, boli teda veľmi drahé. Preto sa dedili z matky na dcéru, alebo ich šľachtičná po rokoch nosenia darovala svojej vernej slúžke.

Rovnako, ako dnes, aj dámy spred 400 rokov mali záľubu v drahých kameňoch, šperkoch, kvalitných látkach a  nadnesene povedané, aj v „značkách“: obľubovalo sa totiž všetko turecké – od nábytku a kobercov, zbraní cez šperky až po látky, topánky a doplnky či kožušiny. Ich majstri vedeli vyrábať oveľa jemnejšie produkty ako uhorskí. Módne rozdiely boli vidieť aj v mužskej móde: „Zatiaľ čo českí šľachtici kopírovali jednoduchý španielsky štýl, s jediným farebným doplnkom – tzv. okružím, odev uhorských chlapov hral všetkými farbami a opäť kopíroval turecké siluety,“ opisuje rozdiely historička T. Lengyelová.

 
V zime uhorskí muži nosili aj dve dlhé košele, na nich dlhý farebný kabát (dolomán) a občas ešte dlhý kaftan. Nohavice boli širokého strihu, aby sa v nich voľne dalo sedieť na koni. Aj účesmi kopírovali svojich nepriateľov Turkov - po bokoch mali vyholené hlavy a vlasy len na vrchu.

„Kozmetika a mydlá, vonné oleje sa dovážali napríklad z Talianska,“ hovorí T. Lengyelová a okamžite vyvracia vžité predstavy o pochybnej hygiene v stredoveku: „V mestách boli verejné kúpele, kaštiele mali vlastné kúpeľne a často aj vlastné vodovody, na ohrievanie vody používali rozohriate kamene, pred jedlom si umývali ruky vo vode s lupeňmi ruží. Parazity boli častokrát dôsledkom ich veľmi tesného spolužitia s hydinou a hospodárskymi zvieratami, prípadne stykom s ľuďmi, ktorí so zvieratami pracovali.“ Okrem tých hospodárskych však šľachta v 16. storočí chovala zvieratá už aj pre potešenie – obľube sa tešili najmä malé opičky a exotické vtáctvo. Psy a kone sa využívali aj na poľovačky a rybolov, ktoré v tom čase neboli len pánskym huncútstvom, ale aj zdrojom obživy.

 
Nástroj, ktorý poznáme z rozprávok – teorba – spolu s dobovým spevom spríjemnili podvečer.

Život šľachty sa samozrejme líšil od života jednoduchých ľudí. Ale vonkoncom by sme nemali tvrdiť, že trávili svoj život v záhaľkách a kratochvíľach. Historička Lengyelová by ich dnešným žargónom nazvala skôr manažérmi: „Nebolo jednoduché riadiť celé hospodárstvo. Dokonca keď šľachtic zasadal na sneme, bojoval, alebo padol v boji, musela sa o ľudí a majetky starať jeho manželka. Hoci mnohé uhorské šľachtičné vstupovali do manželstiev s nie práve najvyšším vzdelaním, bolo v záujme ich manžela dovzdelať ju tak, aby bola schopná v čase jeho neprítomnosti manažovať majetok.“
 

Aj v budúcom roku sa budeme tešiť na stretnutie s vami v Slovanskom múzeu A. S. Puškina v Brodzanoch na zaujímavých podujatiach!