SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Životy šiestich žien, ktoré poznáme ako spisovateľky približuje od 26. novembra 2020 výstava Premeny múzy alebo Ženy nového veku v Literárnom múzeu SNK. Nestali sa, ako bývalo vtedy zvykom, len inšpiráciou muža, ale samy tvorili umenie. A tým sa stali výnimočnými. Hoci zastali aj povinnosti manželky a matky, ako od nich nekompromisne očakávala spoločnosť, svojimi aktivitami búrali rodové stereotypy a predsudky. Vďaka nim svitlo ženám v Československu na lepšie časy.

„Výstava rozpráva príbehy inteligentných a uvedomelých žien, Sloveniek, ktoré sa medzi koncom 19. a polovicou 20. storočia snažili zmeniť myslenie konzervatívnej a patriachálne zmýšľajúcej spoločnosti v prospech postavenia žien. Ich tvorba zároveň mnohým ženám dávala silu ísť za svojimi snami,“ definuje záber výstavy generálna riaditeľka SNK, Katarína Krištofová. Hovoríme o Elene Maróthy Šoltésovej, Terézii Vansovej, Ľudmile Podjavorinskej, Božene Slančíkovej Timrave, Hane Gregorovej a Ľudmile Groeblovej.

Elena Maróthy Šoltésová (1855 – 1939) bola odmala vnímavým dievčatkom, no rodina jej túžby po vzdelaní  nenaplnila. Práve preto, ho ona chcela poskytnúť iným dievčatám a ženám – zakladala pre ne časopisy a jej celoživotný boj za založenie dievčenskej školy sa splnil až v roku 1919. Hoci Šoltésovej ženské románové postavy boli múdre, statočné a uvedomelé manželky, ona sama horlivo bojovala napríklad aj za to, aby zaužívané oslovenie „milostivá pani“ konečne nahradil obyčajný titul „pani“. „Jej proženské aktivity mali nadnárodný kontext a v roku 1930 portrét E. M. Šoltésovej vyšiel v knihe Elgy Kernovej: Führende Frauen Europas. Kniha predstavovala 25 Európaniek, ktoré sa venovali problematike ženskej otázky a zamestnanosti žien,“ hovorí kurátorka výstavy Jarmila Kováčová. V zbierkach Literárneho múzea SNK, okrem literárnych cenností, nájdeme aj originál snáď najčastejšie používanej fotografie, ktorá zachytáva Elenu Maróthy Šoltésovú so svojou priateľkou Teréziou Vansovou, adjustovanú skupinovú fotografiu z jej domu, ale aj náhrdelník či brošňu.

Terézia Vansová (zľava) s Elenou Maróthy-Šoltésovou. Foto: Otto Lechnitzky, Banská Bystrica (Literárny archív SNK, sign. K 18a/7)

Príbehom Sirota Podhradských sa Terézia Vansová (1857 – 1942) stala v roku 1889 prvou Slovenkou, ktorej vyšiel román. Vo svojich dielach farbisto opisuje vtedajšiu spoločnosť – častokrát s nádychom „pikošiek“, aby zaujala. Ale popisuje aj módu, bývanie, bežný život. Všestranná autorka založila  prvý ženský časopis Dennica, ktorý mal v čase rozkvetu až niekoľko tisíc predplatiteľov. Dokonca vďaka Vansovej kontaktom s holandskou novinárkou A. H. Jakobsenovou sa časopis v roku 1899 dostal na svetovú výstavu ženského hnutia. Na výstave v Literárnom múzeu SNK okrem jej tvorby určite neprehliadnite jej záhadné okuliare lennonky v čiernom hrubom ráme, ktoré zrejme používala len na bežné činnosti. Nikdy sa v nich neportrétovala, nenájdeme o nich zmienku ani v spomienkach či korešpondencii, a tak pre nás asi navždy ostane záhadou, aké aktivity by jej bez okuliarov robili problémy.

                                                                 Okuliare T. Vansovej v zbierkach Literárneho múzea SNK

Zbierkou básní Z vesny života (1895) sa Ľudmila Podjavorinská (Riznerová) (1872 – 1951) stala prvou ženou – poetkou, ktorá vydala svoje básne knižne. „Hoci jej život plynul pokojne, jej vnútorný život bol mnohorozmerný a zložitý. Premietol sa doň životný údel nevydatej ženy i samotné osobnostné a umelecké dozrievanie,“ hovorí kurátorka. Mnohí z nás ju však poznajú najmä vďaka vrabčiakovi Čimovi a kŕkajúcemu Žabiatku. Práve vďaka láske k zvieratám sa jej tvorba hemží strakami, sysľami, včielkami, zajačikmi, cvrčkami, ktoré vytvorila pre deti, aby im vysvetlila, že chamtivosť rozhodne nie, ale pracovitosť je tá správna cesta životom. Do histórie sa zapísala ako zakladateľka modernej slovenskej literatúry pre deti.

Božena Slančíková Timrava (1867 – 1951), dcéra evanjelického farára v Polichne, istému redaktorovi raz povedala, že ju neovplyvnil žiadny spisovateľ – rada ich čítala všetkých, ale ona chcela písať inak, ako písali oni. Čo najvernejšie sa teda snaží vykresliť svojich hrdinov, bežné situácie, život a stáva sa hlavnou predstaviteľkou kritického realizmu. Svoj život prežila slobodná a dnes by sme ju nazvali samostatne zárobkovou činnou osobou – v okolí bola známou pekárkou a krajčírkou. Na výstave si rozhodne zaslúži pozornosť Timravin zošit z rokov 1886 – 1897 so 140 básničkami, ktorých spoločnou črtou je nenaplnená túžba po láske. Pozoruhodné sú aj staré ošúchané tarotové karty, s ktorými si krátila voľné chvíle spoločne s dcérami jej brata, dvojčaťa Bohuslava.
                           Bellušová, Elena: Božena Slančíková Timrava, čierny pastel, 1957 (Zdroj: LM SNK, sig. snlm1317)

                               Tarokové hracie karty z dedičstva po B. Slančíkovej Timrave. (Zdroj: LM SNK, sig. Vp 280)

Obhajkyňa emancipačných snáh žien, spisovateľka a osvetovo činná Hana Gregorová (1885 – 1958), bola v mladosti ochotníckou herečkou. A to úplne stačilo na to, aby z nej nebola žienka domáca. Aj keď jej matka hľadala manžela, neskrotná tmavovláska jej miesto varenia a šitia, stále utekala ku knihám. Nakoniec si našla spriaznenú dušu sama – už vtedy váženého spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Ona ho očarila najmä prehľadom v literatúre a „vlastnou hlavou“, ona zas predpokladala, že spisovateľ snáď od nej nebude žiadať teplé večere: „Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duševnejšie a ste spisovateľ. Teším sa na čítanie kníh vo Vašom domove.“ - píše vo vlastných spomienkach H. Gregorová. Keď si toto v listoch vzájomne vysvetlili, svadbe už nič nestálo v ceste. Medzi bojovníčky za emancipáciu slovenských žien sa však oficiálne zaradila až v roku 1912 prednáškou o ženách na večierku Živeny a zbierkou Ženy. Zosypala sa na ňu doslova spŕška urážok a osočovania a to nielen od mužov, ale aj žien – najmä matiek – ktorým balamutila mladé dcéry. Okrem literárnej tvorby ostala po Hane Gregorovej ostala v Literárnom múzeu SNK strieborná pudrenka so zvyškami ružovkastého púdru s lorňonom.

Ľudmila Groeblová (1884 – 1968), dcéra holíčskeho učiteľa Pavla Groebla je dnes priemerne vzdelanému Slovákovi neznáma autorka. „A pritom táto absolventka českých škôl, Karlovej univerzity a absolventka študijného pobytu na univerzite v Grenobli, patrila k najvzdelanejším a najrozhľadenejším Slovenkám svojej doby,“ vysvetľuje kurátorka J. Kováčová. Nielen vzdelaná, ale aj krásna študentka germanistiky a bohemistiky v Prahe sa stala múzou študenta chémie a básnika Jána Bottu (neskôr známeho ako Ivan Krasko). Do povedomia sa dostala svojou básnickou tvorbou i literárnymi recenziami o diele Timravy (1906 a 1927), avšak radíme ju k autorom slovenskej moderny. Svoje diela stavala na nesúlade ideálov a reality a ich hlavným motívom bol obraz psychiky a ľudskej duše. Postavy v jej prózach sú intelektuálne, schopné veľmi intenzívne prežívať citový život. Po vydaji za historika Václava Chaloupeckého pomaly prestala publikovať, hoci literárne aktívna bola aj naďalej. Keďže manželia si boli rovnocennými partnermi, ich manželstvo sa vymykalo dobovým konvenciám.

To najzaujímavejšie zo životných osudov šiestich múz slovenskej literatúry, ako aj listovú korešpondenciu, knižky múzejnej hodnoty (1. vydania) ich diel a osobné predmety z našich zbierok nájdete na výstave v Literárnom múzeu, ktorá je prístupná od 26. novembra 2020.