SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Bratia Grimmovci a ich Popoluška, O kocúrikovi s čižmičkama a Janko Palček či Hans Christian Andersen a jeho 156 rozprávok patria medzi ikony svetového rozprávkarstva. Ich rozprávky boli koncom 19. storočia preložené aj do slovenčiny. Originály prvých prekladov sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej knižnice (SNK).

„Vďaka národnému projektu Digitálna knižnica a digitálny archív, spolufinancovanému z fondov Európskej únie, mohla Slovenská národná knižnica sprístupniť verejnosti autentické vydania rozprávok, ktoré čítali slovenské deti v 19. storočí. Aj toto považujeme za cestu zvyšovania záujmu o knihy a čítanie zo strany najmladšej generácie, ktorá sa môže k príbehom, ktoré formovali generácie ich prarodičov, dostať prostredníctvom moderných informačných technológií", uviedla generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová.

Digitalizácia knižničných dokumentov zo zbierok SNK prebieha v špecializovanom pracovisku vo Vrútkach, ktoré je vybavené najmodernejšími špičkovými technológiami. Ukážky zdigitalizovaných rozprávok, ako aj iných hodnotných a zaujímavých diel môžete nájsť na www.snk.sk alebo www.dikda.eu. 

POPOLUŠKA

Kde bolo, tam bolo, ale voľakde predsa len bolo a pravda to musí byť, lebo to starí ľudia rozprávajú. Starí ľudia mnoho skúsili, mnoho všeličoho sa dožili, preto aj mnoho vedia a drobné detičky musia jim veriť, už za to, že sú skúsení a starí. Bol tedy raz jedon bohatý človek a ten mal manželku a jedinú hodnú dcérušku. Jedného dňa onezdravela jeho manželka a cítila, že musí umreť. Preto zavolala svoju jedinú dcérušku ešte raz ku svojej posteli a riekla: „Drahé dieťa moje! Onedlho povolá ma milý Pán Boh k sebe a ty zostaneš sama na svete. Ale buď vždy dobrou a pobožnou a Pán Boh ťa nikdy neopustí." Po týchto slovách požehnala ju a zatvoriac oči umrela. Po jej smrti chodievalo dievča každý deň na hrob matkin sa modliť a zostávalo odo dňa ku dňu vždy pobožnejším, poslušnejším a lepším. Neskôr oženil sa otec na novo, jeho nová manželka mala dve dcéry a bola veľmi marná, vysokomyseľná a pyšná. Svoje vlastné dve dcéry ľúbila síce až priveľmi a vyplňovala všetky jejich žiadosti, ubohému pastorčaťu ale nastali veľmi smutné časy. S ubohou sirotou zachodili ani s ostatnou služkou v kuchyni. Jestli náhodou v jednej z nádherných izieb sa ukázala, kričala na ňu zlá macocha: „Nepraceš sa mi von stadiaľ! Ty patríš do kuchyne! Tam je tvoje miesto! Kto chce jesť, musí aj pracovať!" V kuchyni ale musela sa celý deň zdržovať, všetky domáce práce vykonávať, skoro vstávať, variť, prať a drhnúť a večer, keď bola hodne utrmácaná a ustatá, nemala ani len postieľky, lež musela sa vedľa ohniska do teplého popola k spánku uložiť. A poneváč jej šaty od takého nocľahu vždy zaprášené a ušpinené vyzerali, vysmievali sa jej nevlastné sestry, ba nevolali ju ani jej pravým menom, ale dali jej posmešné priezvisko Popoluška.

Keď už dorástla na driečnu pannu, stalo sa raz, že kráľ veľkú hostinu prichystal a k nej všetky krásne panny z celej krajiny povolal, lebo si mal jeho syn jednu z nich za nevestu vyvoliť. I Popoluškine dve nevlastné sestry boli k tej hostine pozvané a môžete si mysleť, že z toho veľkú radosť mali a na nič iného nemysleli, len do jakých krásnych šiat sa poobliekať majú, aby sa kráľovičovi čím istejšie zapáčili. Ubohej Popoluške nastalo tým mnoho trápenia, lebo musela pre svoje sestry všetky tie skvostné šaty prichystať, bielizeň vyprať a vyžehliť, črievičky vyčistiť a vlasy vyčesať a zapliesť. Popoluška vykonala všetko, ale potajmu plakala, lebo by sama bola ľúbila takej vzácnej zábave aspoň zďaleka sa prizerať. Konečne posmelila sa a prosila macochu, aby ju tiež sebou pojali. Ale macocha osopila sa na ňu rozhnevaná a vravela: „Čo že? Ty v tvojich zašpinených šatách chceš ku kráľovskej hostine ísť? Veď nemáš ani len obuve na nohách a nevieš ani na krok tancovať! Čo by si kráľovič pomyslel, keby takého pecivála na svojej zábave uvidel!" A pri tom zostalo; matka i dcéry odjeli v koči do kráľovského hradu a Popoluška hľadela za nimi pokiaľ len mohla. Keď jej celkom zo zraku zmizli, prišla k nej nenadále jej krstná mať a spýtala sa jej, čo jej chýba. „Rada by som..... ach, rada by som....." a nemohla ďalej od plaču hovoriť. „Azda by si rada na tú kráľovskú hostinu?" spytovala sa krstná mať, ktorá bola Víla. „Ach áno!" odvetila Popoluška a vzdýchla si pri tom hlboko. –

„Nuž dobre" hovorila kmotra, poneváč si také pobožné a dobré dievča, chcem ti byť nápomocnou, aby si sa i ty tam dostala. Choď teraz do záhrady a dones mi odtiaľ dyňu." Popoluška bežala do záhrady a doniesla najkrajšiu dyňu, čo len nájsť mohla; Víla ju rozkrojila, vyčistila od zrniek a dotkla sa jej svojím čarovným prútom; zaraz premenila sa dyňa v najkrajší pozlátený koč. Potom vyhľadala myšaciu pascu a našla v nej šesť živých myší. Popoluška musela schlopec otvárať a každú myš, jak náhle vybehla, premenila Víla svojím čarovným prútom na krásnu paripu. Teraz však ešte nevedeli, kde k tým paripám vziať kočiša. „Idem sa ja do pasce na potkanov pozreť," povedala Popoluška, „azda sa do nej chytil potkan, z ktorého môžeme kočiša spraviť." - V pasci boli skutočne traja veľkí potkani. Vila vybrala si najväčšieho a dotknúc sa ho čarovným prútom premenila ho na statného kočiša s veľkými bajúzami. Konečne musela Popoluška ešte raz do záhrady zbehnúť a odtiaľ šesť jašteričiek doniesť, ktoré Víla hneď na šesť obratných sluhov premenila. Potom povedala Popoluške: „Tak máš už všetko, aby si mohla na zábavu ísť." „Áno" odvetila táto, „ale či môžem v týchto ušpinených šatách a drevených trepkách v kráľovskej palote sa ukázať?" Víla dotknula sa jej čarovným prútom a hneď premenili sa jej chatrné hábočky na skvostný odev, zlatom a drahými kameňami ozdobený; drevená jej obuv ale zamenená bola utešenými sklenenými pantofličkami. Tak vystojená sadla si do čakajúceho koča. ....

Celý článok je dostupný na adrese: http://dikda.eu/carovny-svet-rozpravok/