SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Martin, 29. septembra 2016 - Mäsojedáci a rostlinojedi, fructiforovia a carnivorci – aj takto sa kedysi častovali vzájomne vegetariáni a konzumenti mäsa. Slovenská národná knižnica (SNK) sa pripája k svetovému dňu vegetariánov zaujímavosťami zo svojich zdigitalizovaných knižných fondov.

Hrachom proti rozumu?

Už v staroveku sa mnohí filozofi nevedeli stotožniť so zabíjaním zvierat na jedlo. Veď čo ak sa po smrti prevtelia práve do zvieracej podoby a budú zabití? Taktiež bolo mnohým jasné, že Zem nebude môcť jedného dňa nasýtiť zvieratá aj ľudí mäsom. A tak sa vrhol Pytagoras zo Samu (cca 6. str. p.n.l.) na tzv. pythagorovskú diétu, bezmäsité stravovanie. Autor známeho „a2 + b2 = c2" sa snažil popularizovať vegetariánstvo a uviesť do praxe zákaz zabíjať zvieratá na mäso. „Tak dlho, ako budú ľudia masakrovať zvieratá, budú sa zabíjať navzájom. Vskutku ten, kto rozsieva semeno vraždy a bolesti, nemôže žať radosť a lásku." Jeho žiak Platón zašiel ďalej a vo svojom diele Ústava (Republika) vydedukoval, že vlastne ideálna je krajina vegetariánov, lebo mäso je luxusom, ktoré vedie k úpadku a vojnám.

Zikmund Winter píše v diele Kuchyně a stůl našich předků (r. 1892; ID 226) tvrdí, že „mudrc ten (Pythagoras) prý tvrdil, že hrách hubí rozum."

Svoje pacifistické zmýšľanie a vegetariánske stravovanie v zhýralom Ríme musel za vlády cisára Caligulu skrývať filozof Seneca. Aj napriek tomu, že cisár svojho obľúbeného koňa urobil konzulom, jeho láska k zvieratám končila tam, kde sa začínala ich konzumácia. Senecove stravovacie presvedčenie sa vraj zrodilo počas krvavých gladiátorských hier, ktoré sa tam konávali.

Jeden zo starovekých vegetariánov bol aj rímsky básnik Publius Ovidius Naso. Jeho diela sú aj vo fondoch Slovenskej národnej knižnice.

Vegetariáni skôr nasilu či prirodzene?

Pokiaľ naši prarodičia v stredoveku neboli urodzení alebo bohatí, nemali veľmi na výber. Živili ich najmä strukoviny, obilniny, zelenina a ovocie.

První česká vegetářska kuchařka z roku 1909 vo fondoch SNK a ukážka receptov

Mäso – ak ho mali – bývalo na tanieroch zriedkavo a vonkoncom nie cez pracovné dni. Podstatnú časť roka tvorili piatky a cirkevné pôsty, počas ktorých sa červené mäso nesmelo jesť a ani rastlinné jedlo nesmelo pripravovať na živočíšnych tukoch, len sa vo vode variť. Mohli sa jesť morské (riečne) zvieratá – teda okrem klasických rýb si naši predkovia pôstne pojedali aj bobra, v severnejších oblastiach tuleňa či kapybaru, ktoré boli teológmi zo Sorbony prehlásené za ryby.

Samozrejme, zoznam jedál bol dosť jednoduchý možno až jednotvárny. Určite nemali k dispozícii toľko surovín ako dnes – nepoznali tofu, sóju a iné – takže by sme mohli povedať, že boli vegetariánmi skôr nasilu ako dobrovoľne. Podľa výskumov Z. Wintera sa napríklad Česi v 15. storočí živili najmä hrachom, cibuľou a syrom, Moraváci syrovými polievkami, Lužickí Srbi hubami a syrovátkou, Sasi slaninou, Nemci vajcami na masle a ovsenou kašou. Ovocie bývalo veľkou pochutinou a ľudia ho jedli v oveľa väčších množstvách ako dnes. „Rakovničtí ctili si Vladislava i Ludvíka krále, když k nim přišli, hruškami a vínem," opisuje pomery v českej kuchyni zo 16. storočia Zikmund Winter.

Z dobových listov sa dozvedáme, že őlvédske slivky a čerešne (ovocie z oblasti Veľkých Ludiniec pri Leviciach) mali veľký úspech a sám cisár Maximilián v roku 1573 požiadal ostrihomského biskupa, aby mu poslal ratolesť pre cisársku záhradu. Len o pár rokov neskôr, v roku 1613, sa prvý Európan stretol s tofu – britský kapitán John Saris ho okoštoval v Japonsku. Do zápisníka si poznačil, že Japonci poznajú množstvo syrov, žiadne maslo a nejedia ani mlieko – podľa neskoršieho popisu syrmi myslel tofu. Konkrétne „Teu Fu" spomenul v zápisoch z roku 1655 Talian Friar Domingo Navarrete.

Národnie noviny z roku 1883 (roč. XIV, č. 144, 7. 12. 1883, s. 2)

Ďalšie zaujímavosti zo sveta gastronómie bez živočíšnych produktov nájdete na adrese: http://dikda.eu/velki-grecki-myslitelia-svetovi-vynalezcovia-ci-politici-boli-vegetariani/ 

Katarína Mažáriová 
hovorkyňa SNK